Darčeky od košických oceliarov putovali aj do dvoch Domovov na pol ceste
Stromček prianí zavítal tento rok aj medzi mladých ľudí, ktorí odišli z detských domovov, často žili v asociálnom prostredí na okraji spoločnosti, na hranici zákona. No aj napriek nepriazni osudu, či vlastným prešľapom, sa chcú postaviť na vlastné nohy, splniť si svoje sny, túžby...Nejeden z nich priznáva, že bez pomoci, ktorej sa im dostáva, by na svojej novej ceste nemuseli byť úspešní. Preto si ju nesmierne vážia...
• Osud postavil desiatim mladým mužom do cesty rôzne prekážky
Prekvapenia v podobe vianočných darčekov od zamestnancov košickej oceliarne putovali minulý týždeň v stredu, 16. decembra, aj do Domova na pol ceste v Košiciach. Desať mladých mužov nás už v svojom dočasnom útočisku očakávalo spolu so svojou tútorkou a riaditeľkou mimovládnej neziskovej organizácie Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, Juditou Varcholovou. Určite aj s troškou zvedavosti a hádam i očakávania. Ivan, Roman, Jozef, Rudo, Patrik, Fero, Matúš, František, Slávo stáli usmievajúc sa v polkruhu... A medzi nimi Kristián. „Ja už tu nebývam, osamostatnil som sa, som na priváte, ale prišiel som sa vám a firme U. S. Steel Košice veľmi pekne poďakovať za podporu a ukázať toto,“ roztvoril pred nami dosky na spisy. Na bakalársky diplom z odboru sociálno-zdravotnícka práca s rómskou národnostnou menšinou, ktorý získal štúdiom na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Košiciach, je právom hrdý a pyšná je aj Judita Varcholová. Ak by ste poznali Kikov príbeh, uznanlivo by ste mu iste stisli ruku. Vyrastal so svojou mamou v podstate na ulici, bez domova. Drogy, bitky, hazard s automatmi. Tým všetkým si prešiel, aby sa doslova v hodine dvanástej dostal do košického Domova na pol ceste. Chlapec, ktorý nevydržal v jednej škole dlhšie ako zopár týždňov, nanajvýš mesiacov, sa dokázal postupne, krôčik po krôčiku, pozviechať. Nepochybne aj vďaka pomoci, ktorej sa mu dostalo od dobrých ľudí a za ktorú je skutočne vďačný. „V štúdiu chcem pokračovať, teraz som si dal rok pauzu, musím si naň našetriť. To je moja priorita. Chcem si nájsť prácu. Robím od pätnástich rokov, takže žiadnej roboty sa nebojím, som flexibilný. V oblasti, ktorú som študoval tri roky, sa chcem uplatniť po ukončení magisterského štúdia,“ ozrejmil nám časť svojich plánov.
Postupne sa so svojimi životnými údelmi i cieľmi do budúcnosti podelili počas vyše hodinovej debaty všetci mladí muži. Ivan je v zariadení deväťročnou stálicou. Na svojom tradičnom mieste v univerzitnej nemocnici na Terase predáva Nota Bene. Už nejaký ten rôčik. „Ľudia si už naňho zvykli. Ak ho tam tí, čo ho poznajú, nevidia, volajú mi, čo sa stalo,“ usmiala sa Edita Varcholová. „Je veľmi komunikatívny, získal si už svoju stálu klientelu.“ Mladý usmievavý muž prezradil, že táto práca ho baví a nechce ani robiť nič iné. „Nesťažujem sa, aj keď si táto práca vyžaduje okrem iného veľa trpezlivosti,“ priznal. A dodal, že z predaja si vie i čosi ušetriť. Pred zopár dňami bol vo Viedni. Cestuje rád. „Na budúci rok asi nepôjdem nikam, nemusím chodiť každý rok,“ odpovedal na našu otázku, kam sa chystá vyraziť. Slavomír sa v zariadení ocitol vďaka ľuďom z Úsmevu ako dar. Vyučil sa v Košiciach za murára, krátko na to vycestoval cez pracovnú agentúru za robotou do Čiech. Reálny plat sa však ani zďaleka nepriblížil sľubovanému. Vrátil sa späť, hľadá si novú prácu tu. Patrik sa učí za cukrára v Snine. Cez týždeň je v internáte, na víkendy chodí späť do Košíc. „Býval som v osade... Tu je veľmi dobre, aj kamarátov som si našiel, pracovníci v domove sú úplne super. Máme zlatú pani riaditeľku, vždy nám pomôže,“ poznamenal. Matúš už má stálu prácu. Z pekární odišiel do firmy, ktorá vyrába zámky do áut. Kvôli lepšej pláci, ale i zmennosti. Osmičky mu vyhovujú viac než dvanástky. „Víkendy mám pre seba... A ako som sa sem dostal? Rodičia ma nechali, vykašľali sa na mňa, jediná možnosť bola ísť tu,“ ozrejmil. Romanovi, ktorého sa najprv ujala charita, pomohol do domova na pol ceste jeho bývalý obyvateľ, Fera sem zasa doviedla náhradná mama. „Nepočúval som... A či už áno? To musí povedať pani riaditeľka...“ „Nuž... lepší sa. Treba ho pochváliť, pracuje bez absencií, dostal pracovnú zmluvu natrvalo,“ potvrdila bez náznaku dlhého rozmýšľania Edita Varcholová. S Jozefom sa osud nepekne zahral. Mama mu zomrela na rakovinu, už tomu budú štyri roky, nevlastný otec po jej smrti začal holdovať alkoholu. Po roku zomrel aj on. „Tri mesiace predtým som sa zobral a odišiel. Už sa to nedalo vydržať,“ pootvoril smutnú kapitolu svojho života. Chvíľu býval na ubytovni, ktorú však musel opustiť. Pomohla organizácia Usmej sa na mňa, ktorá mu tu vybavila strechu nad hlavou. Hľadá si prácu, ale nevysedáva. Pomáha organizácii Človek v núdzi... Jasné plány do budúcnosti má Fero. Tretí rok študuje na strednej odbornej škole mechatroniku. „I ja sa chcem poďakovať U. S. Steel Košice za podporu, ktorej sa nám dostáva,“ povedal odchovanec detského domova. V štúdiu chce pokračovať dvojročnou nadstavbou s maturitou a získať i potrebné certifikáty. Chce školu dokončiť, osamostatniť sa. „Dobré je, že mi dal detský domov „odchodné“. Vyplatil som si to tu na celý rok dopredu, aby som mal pokoj.“ Talentovaný Rudo mal v ten deň naponáhlo, čakala ho škola... Pracuje s deťmi, učí ich na dvoch elokovaných pracoviskách súkromnej umeleckej školy dramatickú výchovu, dorába si pritom pedagogické minimum. „Dúfam, že sa mi podarí dostať na vysokú školu, kde by som chcel študovať, ďalej sa rozvíjať a stať sa učiteľom,“ naznačil čosi zo svojich plánov.
Vianoce sa blížia. Ako ich strávia? „Časť chlapcov odíde na sviatky, ale štyria ostanú tu. Postaráme sa o štedrú večeru i o to, aby sme mali pekné dni voľna,“ dozvedeli sme sa od Edity Varcholovej ešte pred tým, než sme sa s prianím všetkého dobrého rozlúčili.
• V Hniezde má svoj domov šesť mladých žien
V domove na pol ceste v Prešove sme na prítomnosť jej osadníčok, čo do počtu, až také šťastie nemali. Uprostred týždňa väčšina mladých žien a dievčat zarezáva buď v škole alebo v práci. Dvere do štvorizbového bytu na jednom z prešovských sídlisk nám otvorila usmievavá Ivana Blecharžová z neziskovej organizácie Relevant, ktorá si pod svoje ochranné krídla zobrala dievčatá. V Domove na pol ceste, ktoré nazvali Hniezdo, sa práci s mladými dospelými po odchode z detského domova venujú už niekoľko rokov.
„Darčeky našim dievčatám určite odovzdáme, skutočne sa im potešia,“ ubezpečila nás, keď sa jej spoza chrbta vynorila so širokým úsmevom na tvári Angela. Pred niekoľkými hodinami sa vrátila, ako nám stihla povedať, z nočnej. „Brigádujem v tlačiarni. Dnes som ukladala na palety biblie a robila aj pri páse, kde treba byť veľmi sústredný. A dostala som pochvalu od riaditeľa firmy, že mi to ide celkom dobre. A mám aj druhú robotu. V Ľuboticiach, kde pracujem aj s kamarátkou v materskej škôlke. Hrabem lístie, zametám, vyrábam v rámci tvorivých dielní rôzne ozdoby alebo sa hrám s deťmi,“ vysypalo sťa z rukáva šikovné žieňa. Peniažky Angela potrebuje. Časť z nich, zverila sa nám, si odkladá na stavebné sporenie. „Rokov mám už dosť, mala by som sa už osamostatniť,“ vysvetlila. Chcela by si nájsť v blízkej budúcnosti podnájom, sama ho však asi neutiahne, bude potrebovať jednu či dve spolubývajúce. „A skončila som finančný kurz, získala som aj certifikát,“ vychrlila. „Zvládla som to,“ dodala s hrdosťou. Dozvedeli sme sa ešte, že Angela si ďalšiu časť zarobených peniažkov odkladá do obálky, aby mala na nepredvídateľné výdavky. Alebo výlety. Najbližšie si vyhliadla výlet k Bardejovu. „Je to päťdňový výlet, ale ja pôjdem len najviac na dva dni. Celý stojí 54 eur a ja na to ešte toľko nemám...“
Napokon sme sa dočkali aj Moniky, ktorá prišla rovno zo školy. Tento rok je pre ňu prelomovým. Stužkovú už má za sebou, čaká ju maturita. Bude z nej kuchárka, no študovať chce ďalej. Zvládnuť však musí skúšku dospelosti. „Ústne skúšky budú z technológie potravín a výživy, ekonomiky a ďalších predmetov. A praktické? Budem musieť niečo navariť podľa receptu, ktorý dostanem od maturitnej komisie. Dajú mi ho vopred a ja budem mať tri týždne na to, aby som sa ho naučila,“ vysvetlila po rozbalení darčeka, v ktorom sa skrývala rôzna dámska kozmetika. Naznačila tiež, že uvažuje aj o opatrovateľskom kurze. Ale to až po škole. Tá je prvoradá.
„Momentálne má v Hniezde svoj domov šesť dievčat. Okrem Moniky a Angely je tu Sandra, Alexandra, Zuzka a Miška,“ ozrejmuje Ivana Blecháržová. „Pracujeme na ich osamostatnení, aj keď to vôbec nie ľahké. Napríklad Miška. Pracuje v jednom slovenskom meste vo fabrike, ktorá jej dala ubytovňu. Ale keď stratí prácu, stratí aj ubytovanie a môže sa z nej stať bezdomovkyňa, lebo nebude mať miesto, kde by sa mohla vrátiť. Niekedy sa možno zdá, že váhame pri osamostatňovaní sa dievčat, ale nie je to tak, len nechceme, aby ostali na ulici... A aké budú naše Vianoce? Snažíme sa, aby sa tu dievčatá cítili dobre a bezpečne, aby boli s ľuďmi, s ktorými chcú byť. Spoločnú vianočnú večeru budeme mať 28. decembra. Už sa na to tešíme,“ prezradila Ivana pred naším odchodom a spolu s dievčatami nezabudla popriať všetkým pekné sviatky.
• Pomôže aj finančná injekcia
Spoločnosť U. S. Steel Košice venovala obom zariadeniam aj finančnú pomoc. V Košiciach ju využijú na úhradu nákladov na štúdium a odbornú prípravu osadníkov domova na pol ceste, v Prešove uvažujú aj nad výmenou okien.
