Zhovárali sme sa s Petrom Mosným,, riaditeľom pre stratégiu EU ETS a analýzy
Veľa sa hovorí aj o obchodovaní s emisnými kvótami. Ako by sa malo postupovať pri výpočte bezodplatnej alokácie emisných kvót na rok 2021?
Preto, aby obchodovanie s emisnými kvótami nebolo pre nás diskriminačné, podporujeme zavedenie mechanizmu kompenzácie uhlíka na hraniciach ako doplňujúce opatrenie k opatreniam zamedzujúcim únik uhlíka (carbon leakage) pre energeticky náročný priemysel. Jeho zavedením by sa zjednotili práva a povinnosti na strane európskych a mimoeurópskych výrobcov. Ak hovoríme o výpočte bezodplatnej alokácie emisných kvót pre sektory ohrozené rizikom „carbon leakage“, jednoznačne navrhujeme schváliť doložku o vyššej moci pre podniky spadajúce pod Európsku schému obchodovania s emisnými kvótami (EÚ ETS). Táto doložka by eliminovala váhu roku 2020 vzhľadom na vplyv pandémie Covid-19. Väčšina podnikov vyrábala v čase koronakrízy na 30 - 50% svojej obvyklej výroby, čo malo vplyv i na produkciu emisií vrátane CO2.
Čo sa skrýva za obchodovaním skleníkových plynov v Európe (EU ETS)?
Systém obchodovania s emisiami skleníkových plynov v Európe (EU ETS) bol zavedený od roku 2005, s cieľom znížiť emisie skleníkových plynov vo vybraných priemyselných sektoroch. Súčasne slúži aj na plnenie medzinárodnoprávnych záväzkov členských štátov EÚ vyplývajúcich pre signatárov Kjótskeho protokolu ku Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy. Prevádzkovatelia sú povinní monitorovať emisie skleníkových plynov a nahlasovať ich ročné množstvo určeným štátnym inštitúciám. Za množstvo vypustených emisií je prevádzkovateľ povinný nakúpiť za trhovú cenu a odovzdať ekvivalent v emisných kvótach. Pre bližšiu predstavu 1 tona vypusteného CO2 zodpovedá 1 emisnej kvóte, čo je 26 – 30 €. Prevádzkovatelia z určitých priemyselných odvetví môžu dostať časť potrebných emisných kvót bezplatne avšak z časového hľadiska je to rozdelené na jednotlivé obchodovacie obdobia. Tieto obdobia sa od seba líšia legislatívnymi podmienkami kladenými na prevádzkovateľov zariadení. Každý rok sa množstvo emisných kvót v systéme znižuje, čo zodpovedá stanovenému redukčnému cieľu (napr. -20 % z úrovne roka 1990 do 2020).
Na koľko obchodovacích období bolo uvedené obdobie rozdelené?
Ide o štyri obdobia, ktoré boli rozdelené na roky 2005 – 2007, tzv. prvá fáza, roky 2008 – 2012, tzv. druhá fáza, roky 2013 – 2020, tzv. tretia fáza a roky 2021 – 2030 tzv. štvrtá fáza, ktorá bola rozdelená na dve alokačné obdobia: 2021-2025 a 2026-2030.
Kde vidíte najväčšie problémy systému obchodovania so skleníkovými plynmi?
Ide o náročnú a robustnú legislatívu. Patrí medzi najrozsiahlejšie legislatívne systémy v EÚ, ktoré obsahujú právne akty rôznej právnej sily na úrovni EÚ (tu patria priamo aplikovateľné právne akty ako nariadenia, smernice, rozhodnutia a usmernenia) a Slovenskej republiky (tu ide o zákony a vyhlášky). Spomeniem i náročnosť na monitorovanie emisií skleníkových plynov a úzky časový rámec na implementáciu nových požiadaviek. Sprísňovaním požiadaviek bez ohľadu na technologické možnosti daného priemyselného odvetvia, dochádza k ohrozeniu najmä strategicky dôležitých priemyselných odvetví v rámci EÚ, čo môže viesť k zániku týchto odvetví a hrozbe závislosti na dovoze z krajín mimo EÚ.
Mohli by ste uviesť zopár príkladov zložitosti tohto systému?
Uvediem dva príklady týkajúce sa i našej spoločnosti. Prvý: výška bezplatnej alokácie pre rok 2021 závisí od objemu výroby rokoch 2019 a 2020. No Nariadenie EK stanovujúce toto pravidlo bolo zverejnené v Úradnom vestníku EÚ v novembri 2019, teda až na konci roka, kedy už nebolo možné robiť zmeny vo výrobe za rok 2019. Nehovoriac o roku 2020, ktorý bol do veľkej miery poznačený koronakrízou a značne ovplyvní objem výroby nielen v našom podniku. Druhý: Výška bezplatnej alokácie pre roky 2021 – 2025 by mala byť známa až v prvom kvartáli 2021 alebo aj neskôr, teda už počas platnosti nového obdobia, čo neprispieva k istote a predvídateľnosti podnikateľského prostredia.
Ktoré zelené technológie by mohli významne ovplyvniť i naše odvetvie hutníctva, aby sme prostredníctvom nich mohli dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2030?
Pôjde určite o technológie náročné na financie. Veľa sa hovorí o vodíku a jeho využití v mnohých odvetviach, či už v automobilovom alebo aj hutníckom priemysle. Technológia výroby vodíka z vody pomocou elektrolýzy je zatiaľ vo vývoji, existuje len v skúšobných podmienkach. Pre výrobu ocele by bolo možné použiť vodík ako náhradu za redukčné činidlo uhlík v procese výroby surového železa, avšak rozsiahle nasadenie vodíka je otázkou až najbližších rokov. Aj technológia elektrolýzy roztavených oxidov železa, ktorú v laboratórnych podmienkach vyskúšala spoločnosť MIT a následne ako prvá ju skúša v priemyselných podmienkach Boston Metal v USA, je náročná na spotrebu elektrickej energie. V oboch prípadoch rozhodujúcimi predpokladmi pre nízko-uhlíkovú výrobu je dostupnosť lacnej zelenej elektrickej energie, posilnenie kapacít elektrických prenosových sústav a dostupnosť dostatočného množstva vody.
