V historických priestoroch Kežmarského hradu sa koncom marca konal jubilejný X. ročník vyhodnotenia najlepších športovcov okresu Kežmarok. Na tomto podujatí sa tiež zúčastnili pozvaní bývalí aktívni slovenskí športovci - reprezentanti, medzi ktorými boli lyžiarka Jana Gantnerová, hokejista Jerguš Bača, atléti Eva Šuranová, Jozef Plachý, Vladimír Janček, Peter Hric, riaditeľ MMM v Košiciach Branislav Koniar a jeden z najstarších chatárov, vysokohorský nosič Laco Kulanga. Keď zistil, že som z košických železiarní, hneď si spomenul na niektorých mojich bývalých kolegov, s ktorými sa stretával vo Vysokých Tatrách. Najmä v rekreačnom zariadení Metalurg v Tatranských Matliaroch. Dnes pôsobí Laco Kulanga ešte stále ako chatár na Skalnatej chate pri Skalnatom plese. V auguste tohto roku oslávi tento kráľ tatranských nosičov životné jubileum 60 rokov. Na otázku, ako a kedy sa k profesii nosiča dostal, ochotne odpovedal:

"V mladosti som začínal ako každý tatranský chlapec s lyžovaním a hokejom. Neskôr ma zlákal beh na dlhšie trate, ale potom som sa natrvalo upísal prírode. Bolo to pred tridsiatimi rokmi, keď som po prvý raz skúsil na chrbte vyniesť tovar na Skalnatú chatu."

* Ako ste sa vtedy cítili?
Ako bežec na dlhé trate. Do cieľa som prišiel unavený, cestou mi hlavou vírili všelijaké myšlienky krížom-krážom a nemalo to konca. Kamenný chodník vydláždený tatranskou žulou som za ten čas absolvoval nespočetne krát. Za vyše tri desaťročia sa mi podarilo vyniesť vyše milión kilogramov tovaru a rôzneho materiálu. A to nielen na Skalnatú chatu, ale aj iné vysokohorské tatranské chaty.

* Táto profesia je dosť riskantná. Zažili ste v horách aj nepríjemné okamihy?
To, že ma po takomto náročnom výstupe boleli ruky, nohy, kĺby, kolená a chrbát, na to si človek postupne zvykne. Ale boli chvíle, keď som sa, obrazne povedané, pozeral smrti do očí. Či už to bolo v nočnej búrke, keď okolo mňa trieskali hromy - blesky, alebo stretnutie s medveďom. Vtedy som to psychicky nezvládol, náklad som zhodil na zem a zutekal do bezpečia. Najbližšie to vtedy bolo na Téryho chatu.

* Čo vám vlastne hory v živote priniesli?
Byť šťastný každý deň, to sa málokomu podarí. Hory, to sú pre mňa doping, čo ma drží pri zdravom živote. A keď ma aj niečo bolí, vo vysokohorskom prostredí je to vlastne bolesť zo šťastia.

* Ako a kde sa chystáte osláviť svoju šesťdesiatku?
Pre najbližších kamarátov pripravujem prekvapenie až v septembri, kedy sú Tatry najkrajšie. Samozrejme na Skalnatej chate. Musím zalistovať vo svojom adresári a nezabudnúť pozvať aj niektorých priateľov z bývalých VSŽ. Ale touto cestou by som chcel pozvať terajších zamestnancov v U. S. Steel Košice, ktorí majú radi prírodu, aby aj cez veľkonočné sviatky navštívili naše krásne veľhory. A to nielen turistov, ale aj lyžiarov. Je tu parádna lyžovačka.